!

Vstúpil som do izby a zakopol som o papier. Zapol som počítač a ako pozadie som nastavil Tvoju novu fotografiu. Zdvihol som papier o ktorý som zakopol, vybral som ceruzu bez názvu a ostrúhal jej pravý koniec. Zasvietil som malú lampu, zapozeral som sa do Tvojich oči a začal som ich kresliť. Nedokončil som ich a pokračoval som nosom. Keď som po ňom zbehol blízko k ústam, preskočil som na linku pier. Tvoje vetrom upravene vlasy som maľoval najdlhšie. Pri maľovaní Tvojich uši som si potichu šepkal ako ta mam veľmi rad a ako by som ta rad namaľoval nahú v mojej posteli. O pár minút neskôr som sa rozhodol, že je obraz dokončený. Vzal som ho do oboch rúk a zdvihol do vzduchu. Roztrhal som ho na dvoj až troj centimetrové kúsky a napísal som pár viet:

„Nemôžem z tejto fotky nakresliť Tvoje oči tak nádherné aké sú keď sa do nich dívam.“

„Nemôžem načrtnúť líniu Tvojho nosu pokiaľ po nej neprejdem ukazovákom a taktiež nemôžem nakresliť Tvoje pery pokiaľ ich pred bozkom jemne nepohladím ktorýmkoľvek prstom svojich rúk.“

„Nemôžem namaľovať Tvoje vlasy kým nepocítim ich vôňu. Vôňu tak krásnu, že som hodiny preplakal nad pocitom prázdnoty, ktorým ma naplnila spomienka na ne.“

„Nedokážem okopírovať Tvoje uši na papier kým ti do nich nepošepkám všetky tieto vety.“

A tak som opäť zničil jeden z mnoha Tvojich obrazov pretože pre mňa nič neznamenal....